Výnosom Povereníctva školstva, vied a umení č. 9864-I/5 z 15. 3. 1951 s účinnosťou od 1. 1. 1951 bol zriadený Pamiatkový ústav.

Vládnym nariadením o reorganizácii štátnej pamiatkovej starostlivosti z 11. 12. 1951 bol premenovaný na Slovenský pamiatkový ústav.

Poverení zastupujúci riaditelia: Dr. Ing. arch. Jozef Šebek, Ing. Ján Šufliarsky. Prvý riadny riaditeľ: Július Šveda od 1. 12. 1954

„štátna pamiatková starostlivosť má veľký význam v boji proti kozmopolitizmu pri výchove k socialistickému vlastenectvu a revolučnej národnej hrdosti“ 

Hlavné zásady pre organizáciu práce v ústave od 1. 1. 1958 

Slovenská národná rada prijala dňa 18. 10. 1955 zákon o štátnej ochrane prírody č. 1/1955 Zb. 

„Štát sa stará o zveľaďovanie a všestrannú ochranu prírody a zachovanie krajinných krás vlasti, aby tým vytváral stále bohatšie zdroje blahobytu ľudu a vhodné prostredie, ktoré by prospievalo zdraviu pracujúcich a umožňovalo ich zotavenie“ 

článok 15 Ústavy Československej socialistickej republiky z 11. 7. 1960 

Slovenská národná rada prijala dňa 29. 8. 1958 zákon o kultúrnych pamiatkach č. 7/1958 Zb.  

Pri Povereníctve školstva a kultúry bol zriadený Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (SÚPSOP).  

Riaditelia: Ing. arch. Ján Hraško od 1. 3. 1959, Ing. arch. Ján Lichner, CSc. od 1. 3. 1966, Ing. Michal Jurka od 15. 11. 1976 

„Bez širokých aktivít občanov, bez ich bezprostredného záujmu o pamiatkovú starostlivosť, bez ich nadšenia sa v našej práci nezaobídeme!“ 

JUDr. František Kutlík: Pamiatková starostlivosť v právnych normách, 1973.

Na základe zákona o kultúrnych pamiatkach boli od 1. 1. 1960 pri krajských národných výboroch zriadené Krajské ústavy štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave pre Západoslovenský kraj (riaditeľ: Ing. Ján Viceľ, Mgr. Alojz Jursa, 1970 – 1990), v Banskej Bystrici pre Stredoslovenský kraj (riaditeľ: Ing. arch. Stanislav Dúbravec, CSc., 1977 – 1988) a v Prešove pre Východoslovenský kraj (riaditeľ: František Markuš, 1960 – 1985) 

„Všeobecne prevláda názor, že existuje malá angažovanosť verejnosti, malý záujem o kultúrne pamiatky. Som presvedčený, že naši pracujúci, prostí ľudia, robotníci, roľníci aj inteligencia majú dobrý a mnohí priamo vrelý vzťah k našej kultúre, k našej histórii i k jej dokladom, ku kultúrnym pamiatkam. Sú však, samozrejme, aj ľudia, ktorých životným obsahom je len vulgárny materializmus, predovšetkým osobné záujmy, ktorí si pri plnení povinností zľahčujú cestou menšieho odporu. Títo ľudia nepociťujú ani potrebu kultúrneho vyžitia človeka, nepociťujú ani zodpovednosť každého jednotlivca i celej našej generácie za kontinuitu rozvoja spoločnosti, ktorá je pre mnohých prijateľná a samozrejmá po stránke hospodárskej, ale už menej po stránke kultúrnej.“

Ing. arch. Stanislav Dúbravec, CSc., Mikulášska konferencia o štátnej pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, 1968 

Mikulášska konferencia, Liptovský Mikuláš, 4. – 6. júna 1968.  

V období demokratizácie života a presadzovania ideí „socializmu s ľudskou tvárou“ sa konala konferencia o štátnej pamiatkovej starostlivosti, na ktorej odzneli veľmi otvorené a kritické referáty o zlej, v mnohých ohľadoch priam katastrofálnej situácii v ochrane kultúrnych pamiatok na Slovensku. Na základe dokumentu – Rozbor starostlivosti o kultúrne pamiatky na Slovensku – bola na konferencii prijatá rezolúcia, ktorá sa stala základom pre Akčný program štátnej starostlivosti o kultúrne pamiatky na Slovensku. Následná normalizácia však zhatila plány pamiatkarov.   

„Napriek všetkým úspechom, ktoré boli v oblasti pamiatkovej starostlivosti dosiahnuté, nás evidentne nevyužité možnosti a narastajúce rozpory medzi danými sľubmi a skutočnosťou priviedli k úvahám o tom, či sme sa v uplynulom čase k vytýčenému cieľu približovali, alebo vzďaľovali. Súčasná situácia a havarijný stav mnohých pamiatok priamo súvisí s kritickou a kritizovanou situáciou v celom našom politickom, hospodárskom a spoločenskom živote. Nastúpená cesta obrodného procesu poskytuje možnosť aktivizácie spoločenských vzťahov, vzniku nového myslenia a dáva príležitosť k tomu, aby sme poučení nastúpili na cestu vedúcu k integrácii hmotného blahobytu a duševnej slobody človeka, ktoré sú základným predpokladom aj pre rozvoj a plné uplatnenie sféry pamiatkovej starostlivosti.“    

Akčný program štátnej starostlivosti o kultúrne pamiatky na Slovensku, 1968, s. 4.  

Začiatok zmenenej štruktúry SÚPSOP a jeho roztrieštenia. Od 1. 1. 1978 nadobudol platnosť nový, v poradí už 5. štatút SÚPSOP. Projekčná činnosť bola zo SÚPSOP delimitovaná do Ústavu pre vývoj a projektovanie stavieb kultúry a obnovu pamiatok, z ktorého sa vyvinul Projektový ústav kultúry. Reštaurátorská činnosť bola zo SÚPSOP delimitovaná do Ústredia umeleckých remesiel.  Krajské strediská štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave, Banskej Bystrici a Prešove sa vrátili pod krajské národné výbory. 

SÚPSOP si v Jubilejnom zborníku pripomenul 30. výročie svojej existencie, čím ju zároveň symbolicky uzavrel.  

Ochrana prírody bola delimitovaná do Ústredia štátnej ochrany prírody. Vznikol stredný článok riadenia Ústredie štátnej pamiatkovej starostlivosti.  

Ústrediu boli podriadené tri organizácie: 

1. Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti – zriadený rozhodnutím Ministerstva kultúry SSR 6. 4. 1981 

2. Štátne reštaurátorské ateliéry s oblastnými ateliérmi v Bratislave, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Košiciach a Levoči.  

3. Projektový ústav kultúry – medzi jeho špecifické úlohy patrilo vykonávanie pamiatkových výskumov a prieskumov ako odborných podkladov pre prípravnú a projektovú dokumentáciu obnovy nehnuteľných kultúrnych pamiatok. Mal zriadené projektové strediská v Bratislave, Banskej Bystrici a Prešove. Po Nežnej revolúcii bol v likvidácii a v roku 1999 zanikol definitívne. 

Riaditelia ŠÚPS: prom. hist. Ján Kantár, CSc, od 1. 7. 1981, PhDr. Peter Maráky od 6. 6. 1985, Ing. arch. Peter Brtko od 1. 2. 1987, Ing. arch. Ivan Gojdič od 1. 7. 1990 

„Kultúrne pamiatky inšpirujú k rozvíjaniu novej tvorivej práce, stávajú sa stimulom k tvorbe nových diel umenia, vedy a techniky a predstavujú nevyhnutné zázemie i základ pre formovanie a vývoj novej kultúry. Už svojou existenciou, v ktorej sú skĺbené tvorivé schopnosti minulých a súčasných generácií, vyvolávajú kultúrne pamiatky novú aktivitu a úsilie dosiahnuť alebo prekonať hodnoty, ktoré boli v minulosti utvorené.“ 

Eva Križanová, Pamiatkové výskumy a ich uplatnenie v praxi. Jubilejný zborník, 1981, s. 156 

Zrušený stredný článok riadenia Ústredie štátnej pamiatkovej starostlivosti. Jeho podriadené organizácie sa osamostatnili – Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti, Štátne reštaurátorské ateliéry, Projektový ústav kultúry. 

Znaky používané v korešpondencii na hlavičkovom papieri.

Slovenská národná rada prijala dňa 9. 4. 1987 zákon č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti. Začal platiť od 1. 1. 1988, no už o rok neskôr sa po Nežnej revolúcii zásadne zmenili politicko-spoločenské a ekonomické podmienky a systém verejnej správy štátu, ktoré znemožňovali jeho plné uplatňovanie. 

„Pravidlá sú teda stanovené, ostáva to najťažšie, ich praktická realizácia, ktorá je v prvom rade závislá od rozhodujúceho článku celého systému – od pracovníkov širokého kolektívu pamiatkovej starostlivosti. Dnes najfrekventovanejšie slová – prestavba a zmena myslenia sú v absolútnom kontexte s najbližším nevyhnutným vývojom nášho neľahkého, ale napriek tomu pekného odboru.“  

Peter Brtko, Štátna pamiatková starostlivosť na prahu novej etapy vývoja. Pamiatky a príroda, 1988, 1, s. 5 

V januári 1991 vznikol Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti. Do jeho štruktúry bolo začlenených 21 regionálnych pracovísk v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Bardejove, Bratislave, Humennom, Komárne, Košiciach, Kremnici, Leviciach, Levoči, Lučenci, Martine, Nitre, Poprade, Prešove, Rožňave, Ružomberku, Topoľčanoch, Trenčíne, Trnave, Žiline. 

Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a Štátne reštaurátorské ateliéry boli zlúčené do Pamiatkového ústavu. 

Riaditelia: PhDr. Katarína Kosová od 1. 1. 1994, Ing. arch. Ivan Gojdič od 15. 8. 1995 

V rámci reorganizácie Ministerstva kultúry SR bolo 24. 6. 1996 vytvorené Národné pamiatkové a krajinné centrum, ktoré sa členilo na Slovenský ústav pamiatok a krajiny, Štátne reštaurátorské ateliéry, Štátnu inšpekciu pamiatok a krajiny. Jeho organizačné zložky boli krajské strediská Bratislava, Trnava (pracoviská Skalica, Galanta), Trenčín (pracoviská Považská Bystrica a Bojnice), Nitra (pracoviská Topoľčany, Komárno, Nové Zámky), Banská Bystrica (pracoviská Banská Štiavnica, Kremnica, Lučenec, Rimavská Sobota), Žilina (pracoviská Martin a Ružomberok), Prešov (pracoviská Bardejov, Poprad, Levoča, Humenné), Košice (pracoviská Michalovce, Rožňava, Spišská Nová Ves).   

Riaditelia: Ing. arch. Štefan Minárik, CSc. od 1. 7. 1996, PhDr. Anton Hrnko, CSc. od 1. 1. 1998 do 31. 10. 1998 

Rozhodnutím Ministerstva kultúry SR bol od 1. 2. 1999 zmenený názov Národného pamiatkového a krajinného centra na Pamiatkový ústav. Od 4. 11. 1998 bola generálnou riaditeľkou PhDr. Katarína Kosová. Pamiatkový ústav sa členil na regionálne strediská s pracoviskami: Banská Bystrica (pracoviská Banská Štiavnica, Kremnica, Lučenec), Bratislava, Košice (pracoviská Michalovce, Rožňava, Rimavská Sobota), Nitra (pracoviská Topoľčany, Nové Zámky, Komárno), Prešov (pracoviská Spišská Nová Ves, Poprad, Levoča, Bardejov), Trenčín (pracovisko Bojnice), Trnava (kancelária Skalica), Žilina (pracoviská Martin, Ružomberok). Oblastné reštaurátorské ateliéry boli v Bratislave, Banskej Bystrici a Levoči. 

Koncom roka 2001 vyvrcholila niekoľkoročná príprava nového pamiatkového zákona. Národná rada Slovenskej republiky dňa 19. 12. 2001 schválila zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu s účinnosťou od 1. 4. 2002.  

Na základe pamiatkového zákona bol 1. 4. 2002 zriadený Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a krajské pamiatkové úrady. Nová inštitúcia nadviazala na najlepšie tradície orgánov pamiatkovej starostlivosti formovaných od roku 1951 a skĺbila v sebe funkcie špecializovaného orgánu štátnej správy a vedecko-výskumnej inštitúcie.  

Za generálnu riaditeľku bola menovaná PhDr. Katarína Kosová.